Medzi ľudmi sa šíria poplašné reči o rušení ďalších oddelení.
Neprekvapuje ma to. Nič ma už neprekvapí.
Potom ako bol zlikvidovaný Ústav pľúcnych chorôb v Kvetnici, 80 ročnú firmu, ktorá s malými nákladmi veľmi dobre fungovala, (jej revitalizácia by teraz stála 10x viac ako udržať v prevádzke), je možné všetko.
Čo ma trochu prekvapuje, je obyvateľstvo, ľudia v regióne.
Sitáciu si prirovnávam na paralele v našej domácnosti:
Jedného dňa sa ako hlavný a jediný zásobovač rodiny rozhodnem, že "trošku" zrežem náklady na stravovanie. Napríklad oddelenie mlieko-syry v obchodoch od dnes vynechávam. Tam už nenakupujem. Lebo. Nemám peniaze. Bodka.
O týždeň vylúčim aj ovocie-zeleninu, lebo...
Prať budem bez prášku. Oddelenie drogérie mi už tiež nevonia.
Čo by nastalo doma? Nuž, minimálne otázky, požiadavky, návrhy na riešenie.
Čo by som ako tvrďas, rozhodnutý vytrvať v -pre mňa- zištnom postoji, urobila?
Dodávky do domácnosti by som zredukovala na prídel dvoch rožkov denne na hlavu. Na vysvetľovanie by som si najala šikovného /nie lacného/ rečníka, ktorý by deťom a babke /manžel by sa mi na to veľmi rýchlo vykašlal,/ vysvetľoval, že je to prechodné a len a len pre ich dobro.
Rečník by rečnil a rečnil, moje domáce obyvateľstvo slablo a slablo a už nevládalo ani protestovať. Vyslabnuto by ležalo pohodené po byte čakajúc na svoj prídel.
Toto jediné vysvetľuje správanie ľudí v ich vzťahu k miestnej nemocnici.
Asi už nevládzu.
Ani sa nedivím.